2. kapitola

15.07.2024

Max odišiel do kuchyne – chcel nájsť čokoládovú zmrzlinu – a pohľadom zablúdil k hodinám. ,,Obleč sa, Lassie!" vykríkol a pozrel sa do mrazničky. Lassie prevrátila očami a povzdychla si. ,,Mami..." šepla a hodila očkom smerom k Maxovi. Maria sa tam pozrela a pokrútila hlavou. Pozrela sa na Lassie. ,,Na toto si, Lassie, zvykni. Je leto, je mu teplo, tak sa musí nejako ochladiť." ,,A zje nám všetku zmrzlinu." zasyčala Lassie a o pár sekúnd sa zasmiala sama na sebe. Aj Maria sa trošku zasmiala a pohladila ju na vlasoch. ,,Tak už, Lassie, choď sa obliecť." usmiala sa na ňu Maria. ,,Tak dobre." povedala Lassie a odbehla.

Odbehla do svojej izby a začala sa hrabať vo svojej skrini, čo si má obliecť do školy. ,,Mami!" zamračila sa Lassie. ,,Nie sú náhodou prázdniny?" ,,Sú." odvetila mama. ,,Ale vieme, že máš rada kone, takže ideme jazdiť!" ,,Super!" vykríkla. ,,Hlavne, že som si už dneska zajazdila." pomyslela si a pritom sa chichotala.

O pár minút Lassie vybehla izby. ,,Som hotová! Môžeme ísť!" vykríkla Lassie. ,,Tak ideme!" vyhlásila Maria. Nasadli do auta a Max začal šoférovať. ,,My sme nemali raňajky!" vyhŕkol Max. ,,Ale doniesla som rožky!" usmiala sa Maria a rozdala rožky. ,,Iste sú chutné!" povedal Max a zahryzol do rožka.

,,Idem spať." vyhlásila Lassie, večer o deviatej, keď pozerali televízor. ,,Dobre, Lassie, pokojne choď. O chvíľku už pôjdeme aj my." povedala Maria. ,,Dobrú noc!" povedala Lassie, zívla si a pobrala sa do postele. ,,Meteor!" napadlo jej keď si ľahla. Nervózne si zahryzla do pery a prudko sa posadila. ,,Čo budem robiť!?" opýtala sa sama seba v mysli. ,,Dobre, Lassie, pokoj. Napíšem im nejaký odkaz a potom sa poberiem na strechu. Ale iba keď zaspia." upozornila sa Lassie. 

,,Max, poďme už spať aj my." Lassie nastražila uši počúvala, o čom sa rodičia rozprávajú. ,,Dobre, Maria, poďme." pripustil Max. Lassie neprestávala počúvať. Max s Mariou odišli do spálne a Lassie ešte počula, že sa rozprávajú o nejakých "dospeláckych" veciach. O chvíľu nastalo ticho. ,,Už iste spia." pomyslela si Lassie. Rýchlo im napísala odkaz, lepiacou páskou ho prilepila na chladničku, vzala kľúče a stúpila na prvý schodík. Vzápätí si uvedomila, že nemá už zase topánky. ,,Neurob už zase tú istú chybu." zamrmlala Lassie. Otvorila dvere a išla si obuť tenisky. ,,Jaj... Ja som mu nedala to jablko." Lassie vybrala z vrecka pekné červené jabĺčko. Lassie potriasla hlavou. ,,Dobre, už idem." Už zase vybehla na schody a už-už bola na streche. ,,Meteor..." šepla Lassie. ,,Kde si?" Poobzerala okolo seba a nič. ,,Meteor!" vyhŕkla. O niekoľko sekúnd akýsi kôň zafŕkal. Lassie sa prudko otočila a pribehla k jednorožcovi. ,,Tak som sa o teba bála." šepla a tuho objala jednorožca. ,,Už som si myslela, že sa ti niečo stalo." Meteor potichu zaerdžal a Lassie si zaborila tvár do jeho hrivy. Potom stúpila krok dozadu. ,,Doniesla som ti niečo." oznámila a vybrala z vrecka jablko. Meteor jablko ovoňal a potom ho zjedol. Trochu sa vyrovnal a svoj zvedavý pohľad upieral na Lassie. ,,Viem čo chceš. Nemám viac." povedala a pohladkala ho medzi ušami. ,,Tak, Meteor, ideme pohľadať tie kusy?" Meteor sa pozrel na oblohu a zaerdžal. ,,Tak poďme!" zvolala Lassie. Meteor sa uklonil a hodil očkom dozadu. ,,Viem čo mám robiť." šepla s úsmevom. Meteor zafŕkal, Lassie mu vysadla na chrbát a objala ho.

,,Existujú aj iné jednorožce?" opýtala sa pošepky Lassie keď Meteor klusal vo vzduchu. Meteor prikývol. ,,A iba ty zbieraš tie kusy?" Meteor zase prikývol. ,,Ahá..." šepla.

Lassie zalapala po dychu. Uvidela druhého jednorožca – oveľa väčšieho a mohutnejšieho než Meteor – ktorý precválal vedľa kúsku, švihol chvostom a zhodil ho. Lassie so spadnutou sánkou si ho premerala. Bol smaragdovej farby, mal žltú hrivu i chvost a kopytá mal sivé. Roh mal zlatý. Lassie musela uznať, že Meteor má oveľa krajší roh, než ten druhý jednorožec. Meteor nahnevane zaerdžal a začal rýchlo cválať. Lassie si zakryla ústa dlaňou keď si uvedomila kde kus spadol. ,,Spadol do lesa..." šepla a zahryzla si do spodnej pery. ,,Meteor, nechoď za ním. Načo? Nájdeme ten kus." utešovala ho. Meteor prikývol a vybral sa do lesa na to miesto, kde kus približne spadol.

,,Tam je!" vyhŕkla. Áno, bol tam, ale bol tam aj pytliak. ,,Jednorožec!" zasyčal pytliak. ,,A... decko?!" Lassie sa poobzerala okolo seba a naprázdno preglgla. Medzi tým jednorožec už skoro bol pri kúsku a pytliak mu hodil kameň do nohy. Meteor padol – aj s Lassie. ,,Meteor!" vykríkla. Postavila sa, pribehla k pytliakovi a kopla mu do kolena tak silno, až sa pytliak zvalil na zem. ,,Čo ste si to len mysleli?!" zakričala na pytliaka a vytrhla mu z ruky pušku. Aspoň, že pytliak nemal u seba mobil. Keby fotil a niekto by našiel jeho telefón, tak by sa pokojne mohli dostať do televízie.

,,Ja počúvam!" zasyčala. ,,Je to jednorožec, ty decko! A bude iba môj! Môj, môj a môj!" zakričal na ňu pytliak. ,,Nie je to jednorožec." zaklamala pytliakovi. ,,Je to obyčajný čierny kôň." Pytliak na ňu zagánil. ,,Nevidíš jeho roh?!" osopil sa na ňu. ,,Hm..." pozrela sa na jednorožca. ,,Nie." Pytliak niekoľko krát po sebe zažmurkal a pozrel sa na Lassie. ,,Nemali by ste ísť náhodou k psychiatrovi?" opýtala sa ho Lassie a v duchu sa zasmiala. ,,Meteor!" upozornila sa v mysli. Pytliak sa pozrel na Lassie. ,,Asi áno." pripustil. ,,Že. Tak poďme obaja domov. Ja sa ešte postarám o koňa a vy pokojne choďte." povedala. ,,Dobre, dievča. Čau." povedal pytliak. ,,Dovidenia." povedala. 

Keď už videla, že pytliak je ďaleko, pribehla k Meteorovi a sadla si vedľa neho. Pozrela sa mu do očí a náhle si uvedomila, že na líci sa jej kotúľa slza. Chvíľu vládlo ticho. ,,Prepáč..." šepla pomaly. ,,Musela som ho presvedčiť, že akože nie si jednorožec... Aby to ostalo tajomstvo..." Nastalo ticho. Meteor po chvíľke prikývol a tým Lassie naznačil, že prepáči. Lassie sa usmiala a pozrela sa Meteorovi na nohu, do ktorej mu pytliak hodil kameň. ,,Ošetrím ti ju, iba sa musíme dostať na strechu našej bytovky a ja do nášho bytu. Potrebujem obväz, aby som ti mohla zaviazať nohu." Pozrela sa mu do očí a potom zase na jeho krvácajúcu nohu. ,,To asi zvládneš, nie...?" opýtala sa Lassie pochybovačne a utrela si slzu kotúľajúcu sa na jej líci. Meteor potichu zafŕkal a zase vyčaroval bielu dieru. Lassie sa usmiala, odbehla pre kúsok a hodila ho do bielej diery. ,,Hotovo." usmiala sa naňho Lassie a zase sa spýtala: ,,Zvládneš to?" Meteor zafŕkal a namiesto toho, že by prikývol vyčaroval nejakú knihu. ,,Čo je to?" opýtala sa a priblížila sa bližšie ku knihe. Lassie sa svojimi hnedými očami pozerala na knihu. ,,Kniha zaklínadiel..." prečítala nahlas Lassie a nechápavo sa pozrela na Meteora. ,,Čo to znamená?" opýtala sa. Kniha sa z ničoho nič roztvorila. Lassie sa pozrela na Meteora. Čierny jednorožec vyčaroval siluetu Lassie a seba. Silueta Lassie hovorila nejaké zaklínadlo, silueta Meteora ležala na zemi a ako druhá silueta dopovedala zaklínadlo silueta Meteorovej krvácajúcej nohy prestala krvácať a bola ako predtým. ,,Áno!" vykríkla Lassie a začala čítať knihu. ,,Hm, dobre..." povedala v duchu neisto. Lassie sa posadila do tureckého sedu. Zhlboka sa nadýchla a začala hovoriť: ,,Nekonečná tmavá noc, príď prosím ťa na pomoc. Obväz tu nepotrebuješ, závan stačí – rana nie je."

Odhrnula si dlhé hnedé vlasy z tváre a pozrela sa na nohu Meteora. ,,Ja odpadnem..." šepla. Po rane už ani stopy! Meteor stál a chvostom švihal z jednej strany na druhú. ,,To..." začala šepotom Lassie. Meteor na ňu rohom ukázal a tým naznačil, že to spravila ona. ,,To som ja... urobila...?" Meteor prikývol. Lassie spadla sánka. Dlaňou si pretrela oči a zívla.

Meteor sa postavil na zadné nohy a svoj zrak upieral na ďalší kus.

Meteor cválal vo vzduchu a Lassie spala na jeho chrbte. Jednorožec zastal pri kúsku a tak hlasno zafŕkal, až zobudil Lassie. ,,Áno...?" unavene si pretrela dlaňami oči. Meteor vyvalil oči a pozrel sa dozadu na Lassie. Nevedel, že Lassie ešte spí. Vlastne - spala. ,,Čo by si rád?" odvetila unavene Lassie. Čierny jednorožec zafŕkal a rohom ukázal na kus. ,,Mám ho hodiť do bielej diery?" opýtala sa jednorožca. Meteor prikývol. Lassie načiahla ruku a schmatla kus. Hodila ho do bielej diery.

Obzrela sa okolo seba. Keď už nespí aspoň má pekný výhľad. Pozrela sa nad seba a zamyslela sa. ,,Čo by sa stalo, keby Meteor a ja sme nepozbierali všetky kusy?" zamyslela sa Lassie. ,,Meteor..." šepla Lassie. Jednorožec, ktorý cválal vo vzduchu, sa pozrel na Lassie. ,,Čo by sa stalo, keby si nepozbieral všetky kusy?" opýtala sa potichu. Meteor potichu zafŕkal, nič viac. Cválal ďalej. Lassie očakáva, že vyčaruje nejakú siluetu alebo voľačo. ,,Vyhynuli by... jed... jednorožce..." Lassie naprázdno preglgla. Nechcela, aby sa to stalo. Zrazu si uvedomila, že sa trasie. Trasie, a nevie prestať. Meteor sa zastavil a povzdychol si. Chvíľu iba tak stáli. Lassie si povzdychla. ,,Prepáč..." povedala mu potichu. ,,To naozaj nechcem..." dodala. Meteor otočil svoju hlavu a pyskom jemne šuchol Lassie do ruky. Zrazu sa jej kotúľala slza na líci. Tuho objala Meteora. ,,Neviem ako mi to napadlo. Nechcem, aby sa to stalo, ver mi." šepla Lassie. Meteor prikývol. Veril jej. Lassie si zahryzla do spodnej pery, aby sa nerozplakala. Pokazila náladu jednorožcovi a aj sebe. Nastalo ticho.

Lassie sa obzerala z jednej strany na druhú. Zrazu sa pozrela dole. Tentoraz už nemala taký strach ako predtým – ale nedalo sa povedať, že nemá. ,,Neuvidí nás niekto?" opýtala sa Lassie ako sa dívala dole. Meteor na ňu vyvalil oči. Lassie potriasla hlavou. ,,Blbá otázka. Si čierny jednorožec na tmavej oblohe – kto by ťa uvidel." Potichu sa zachichotala. ,,Ako mi to napadlo?" Po chvíli zaspala.